Detský čin roka 2024
Dobré skutky a vzájomná pomoc patrí k tomu, čo by malo byť dnes samozrejmosťou. My, na našej základnej škole, máme žiakov, ktorým pomáhanie a podpora nie je cudzia. Aj v tomto kalendárnom roku boli naši žiaci nominovaní na Detský čin roka 2024! Zo všetkých škôl na celom Slovensku bolo vybratých 40 príbehov a medzi nimi bol aj ten náš.
My dospelí, môžeme podporiť tento dobrý skutok svojim hlasom a tak pomôcť získať ocenenie Cena Ľudia Ľudom.
Ak Vás tento skutok oslovil, hlasovať môžete do 30.11.2024 cez nižšie priložený link:
https://detskycin.ludialudom.sk/detsky-cin/pomoc-kamaratke-v-nudzi-cez-messenger/
ĎAKUJEME!
List si môžete prečítať alebo aj vypočuť od cca 2:30 minúty v tomto priloženom linku:
https://www.youtube.com/watch?v=CCaYZVwC3J8&t=13s
V kategórii: Dobrý čin na nete, list B - Pomoc kamarátke v núdzi cez Messenger
Všetko sa to začalo v jeden deň, keď som z ničoho nič nedokázala chodiť. Sny a vysnívaná budúcnosť zmizla v prachu a smútku. Všetko, čo kedysi dávalo zmysel, ho zrazu prestalo dávať. Strašidelný pocit som cítila až kdesi v žalúdku. A v ten deň, ako sa to všetko začalo, som zavolala spolužiačke cez Messenger. Po dlhých videohovoroch s ňou cez sociálnu sieť som sa konečne ukľudnila a vypla hlavu. Išla som spať s pocitom, že do rána to celé prejde. Prišiel druhý deň a bolesť sa stupňovala. Hneď ráno sme šli k pani doktorke. Bola som nesústredná, vystresovaná a vôbec som ich nepočúvala. Až sa z jej úst ozvalo: „Zbaľ si hygienické veci, pyžamo, zubnú kefku, pretože ideš do nemocnice.“ V tú chvíľu, ako to povedala, vo mne niečo zomrelo a naplnil ma hrozný pocit. Pocit priam depresívny, pocit slabosti a nemožnosti. Všetko sa mi zosypalo pred očami, ako hrad z piesku. Blížili sa Majstrovstvá Európy v pretláčaní rukou, tréningy, oslavy a ja som mala ležať v nemocnici. Ja, ktorá som žila týmto športom a mala som ísť čoskoro súťažiť. Už cestou do nemocnice som volala mojej spolužiačke opätovne cez Messenger. Tá ma utešovala, aj keď bola určite z toho tiež vystresovaná. Myslím si, že tiež nie je najľahšie počuť, že vaša zdravá kamarátka ide do nemocnice. Keď sme stáli pred nemocnicou a následne sme vchádzali cez prah nemocničných dverí, rozplakala som sa. Po prijatí na izbu sme sa opätovne spojili cez Messenger. Ona bola moja každodenná podpora, nech sa dialo čokoľvek, vždy tu bola pre mňa. Hoci to bolo cez telefón a cez net, ale pre mňa tu bola. Veľmi mi pomohla a spríjemňovala moje chvíle smútku, aby mi už bolo lepšie. Prešli dva týždne, doktori stále nevedeli, čo mi je a čo spôsobuje moje ochorenie. Pani doktorka oznámila mojej mamine, že idem na prevoz do Martina, že v tejto nemocnici mi už nedokážu pomôcť. Znova ten pocit, pocit bezradnosti. Celá naplnená smútkom som sa už nedokázala udržať a plakala som, akoby sa môj plač už nedal ani zastaviť. Ležala som v sanitke a prevážali ma do martinskej nemocnice. Išla so mnou aj moja mamina, ktorá má tiež s mojím ocinom veľmi podporovali. Opätovne som mala potrebu sa spojiť s mojou spriaznenou dušou a podeliť sa o moje trápenie. Napísala som jej správu cez Messenger. A ten za chvíľu zazvonil a bola tam ona. Vystresovane sa ma pýtala, čo sa stalo. Ja som jej s plačom vyrozprávala, čo sa deje a kam idem. Neustále ma povzbudzovala a celý čas utešovala. Keď ma priviezli do nemocnice, bolo už večer, všade tma a ticho. Takmer celú noc som bola s ňou v spojení, bola mi neuveriteľnou oporou. Aj keď sme neboli spolu, ale videli sme sa len cez Messenger, veľmi mi to pomáhalo. Prešli 2 týždne, mám za sebou operáciu a rôzne vyšetrenia. Vyzerá to tak, že idem domov. Po menších komplikáciách som domov nakoniec išla. Keď som bola už doma, tak som jej napísala správu cez Messenger a opýtala som sa jej, kde práve je, a videla som ju von z okna z nášho domu. Utekala som, čo mi sily stačili, a ani si neviete predstaviť, ako som sa na toto stretnutie veľmi tešila. Na chvíľu bolo dobre. Prešiel týždeň a znova ležím v nemocnici. Už na JIS-ke a opäť sa s plačom spájam s mojou spolužiačkou. Tá ma vždy podrží, je to moja veľká opora. Prešli dva týždne a pustili ma domov. Teraz som už 4 týždne doma a chcela by som sa jej poďakovať za všetko, čo pre mňa robila, za čas, ktorý mi takto na diaľku dávala, a za jej radosť, ktorou ma utešovala. ĎAKUJEM TI ZA VŠETKO!
Anonymný príspevok
